Boli sme v Turecku
Môj Denník – Turecko – Istanbul, Trabzon, Surmene
Deň prvý 22.5.2010
Nadišiel náš dlho očakávaný deň – let do Turecka.
Veľmi sme sa naň tešili a hneď ráno sme vyrazili na letisko do Budapešti.
Náš prvý deň sa začal letom z Budapešti do Turecka. Let bol veľmi príjemný a keď sme sa pozreli von z okna, uvideli sme malinké domčeky menšie ako náš necht. Keď sme vyleteli vyššie, okolo nás bolo veľa oblakov pripomínajúcich snehovú prikrývku. Dali nám tam dobrý obed - kura s ryžou. Veľmi sme si na tom pochutili a potom sme si užívali let.
Keď sme doleteli do Istanbulu, zobrali sme si kufre a pobrali sme sa autobusom do nášho hotela.
Izby boli priam luxusné.
Vybalili sme sa a o chvíľu nás zobrali do veľkého nákupného strediska Cevahir (Dževahir) a tam sme mali večeru.
Na večeru sme mali vynikajúci kebap a colu.
Keď sme vyšli z nákupného strediska chytil náš dážď. Našťastie pršalo len chvíľu a ostatné dni svietilo slnko. Keď sme prišli na hotel, ľahli sme si spať a tešili sme sa na ďalší deň.
Druhý deň
23.5.2010
Náš druhý deň bol veľmi zaujímavý. Navštívili sme palác Dolmabahce – sídlo sultána, po ktorom sa tam nasťahoval Kemal Ataturk, najvýznamnejšia postava Turecka v novodobom veku, ktorého uctieva každý turek. Dolmabahce palác bol naozaj okúzľujúci. Vchod tvorila veľká brána, pred ktorou stál vojak. Dozvedeli sme sa, že tam mal stáť hodinu bez pohybu.
Vnútri v paláci mali obrovské lustre so 750-timi žiarovkami. Obdivovali sme aj nábytok, ktorý bol veľmi pekný.
Vonku bola prenádherná záhrada v ktorej sme uvideli vážne zaujímavý strom pripomínajúci opičie chvosty.
Keď sme vyšli z paláca a mali sme navštíviť ďalšiu pamiatku, zistili sme, že ňou bola Modrá mešita, pred ktorou bol dlhý zástup ľudí. Vnútri sme sa museli vyzuť, lebo do mešity sa nesmie ísť v topánkach. Vnútri sa modlilo veľmi veľa ľudí.
Nakoniec sme navštívili Palác Topkapi. Aj ten bol perfektný.
Palác Topkapi je na kopci, takže ho je dobre vidieť. Ľahko sa z diaľky spozná aj podľa toho, že je tam mnoho kupôl.
Mali sme možnosť vidieť všedné i sviaqtočné šaty sultána a jeho rodiny, videli sme aj ich najvzácnejšie šperky. Na škodu veci bolo, že sme si v týchto častiach paláca nemohli nič odfotiť :-( .
Večer nás čakala vynikajúca plavba loďou, na ktorej sme dostali vynikajúcu večeru.
Aj sme si zatancovali.
Išli sme aj pod mostom a mali sme si niečo želať.
Všetky moje priania sa mi splnili. Po dlhej plavbe sme sa KONEČNE dostali na hotel a išli sme spať a tešili sme sa na ďalší deň.
Tretí deň
24.5.2010
Na tretí deň sme išli to Trabzonu, ktorý bol od Istanbulu vzdialený 951km.
Takisto sme sa presúvali lietadlom. Na letisku sme skoro nestihli lietadlo, pretože po nás neskoro prišiel vodič mikrobusu. Bolo to hrozné. No ako sa hovorí koniec dobrý, všetko dobré. Mali sme super pilota a aj obsluha bola super. Keď sme doleteli do Trabzonu, išli sme autobusom rovno do Surmene. Tam sme sa zastavili na mestskom úrade, aby nás privítali a tam nám dievčatá zatancovali regionálny tanec Horon.
Potom sme vošli do Mestského úradu, a tam nás privítal veľmi milý primátor Surmene Dr. Mustafa ÖZARSLAN.
Zistili sme, že tam platí zvláštny zvyk - vždy, keď sme prišli do domu, naliali nám na ruky špeciálnu kvapalinu s citrónom, na očistu. Prvý krát to bolo tu. Potom nám pán primátor dal nám čokoládové dukátiky a kytičku krásnych bielych kvietkov. Potom nás poslali do nášho hotela. Boli sme veľmi prekvapení, keď sme zistili, že pôjdeme 7 kilometrovou serpentínovou cestou. Keď sme stáli pred hotelom, mali sme otvorené ústa od údivu. Nádherný trojhviezdičkový hotel pripomínajúci palác nás očaril.
Vyskytli sa síce mierne problémy s horúcou vodou, no tie technik rýchlo odstránil, a my sme si užívaly prekrásny výhľad na široké okolie, vrátane mora a obrovkých kopcov v diaľke, na vrcholoch ktorých bol sneh. Bolo to zvláštne. Na jednom mieste boli horúčavy, more , pláže, čaj, lieskové orechy a sneh. Zaujímavé.
Večere boli väčšinou typické turecké, veľmi chutné, no vyskytli sa aj prípady, kedy nám nie všetko chutilo, tak sme to aspoň ochutnali. No to bolo len dva krát, a nie u každého. Večer sme išli spať. A zas sme sa tešili na ďalší deň.
Štvrtý deň
25.5.2010
N štvrtý deň sme išli do Dursun Karabacak školy. Ale ešte pred tým sme sa zastavili pred mestským úradom a učitelia išli dnu.
Ostala s nami pani učiteľka Miška, a my sme sa zatiaľ zabávali v parku. Boli sme na kolotoči a na hojdačkách, na šmýkalke a na preklápacích hojdačkách.
Keď o chvíľu prišli učitelia išli sme do školy.
V škole nás obklopilo milión malých a veľkých detí. Pýtali si naše mená a my sme im ich museli napísať na ruku. Dlho sa okolo nás zdržiavali a fotili si nás.
Po škole sme išli do čajových záhrad. Potom sme išli do Memish Agha – vily,
ktorá bola kedysi sídlom zemepána - memish aghy.
Bola celá z kameňa a vnútri nebol nábytok, ale krásne pomaľované stropy. Bol tam aj obrovský komín, ktorý sa podľa potreby v zime uzatváral poklopom, a tak vlastne komín vykuroval tepom vnútorné priestory.
Poriadne sme si to vyfotili, a potom nás pozvali na čaj, ktorý sme pili pred múzeom.
Potom sme išli do prírodnej reštiky a keď sme si sadli za stôl, všimli sme si strom nad našimi hlavami, na ktorom rástli pomaranče.
Na obed nám dali halászlé, ktoré bolo úžasné, a za ním nasledovala ryba, a turkyne nás naučili ako ju máme jesť. Pritom sme ich učili pár slov po slovensky, a oni nás po turecky.
Potom sme sa vrátili do školy, a začali sme obťahovať baštu Nových Zámkov ,ktorú premietal pán učiteľ Andrej Fujas z projektora na stenu.
Potom sme to začali trošku vyfarbovať ,a potom sme išli na večeru do nášho hotela.
Piaty deň
26.5.2010
Dnes sme sa boli pozrieť, ako strihajú lístky s kríkov a potom ich posielajú do továrne na čaj. Aj my sme si to skúsili,a pritom nás fotili.
Potom sme sa išli pozrieť do továrne na čaj, a ako sa tie lístky posekali na malé kúsočky, dali nám ich do ruky a my sme si pozerali ako tie lístky v strojoch postupujú ďalej. Dozvedeli sme sa že za 1 deň spracujú 150 ton čaju .
Potom sme sa išli pozrieť na more. Prechádzali sme cez most ktorý bol nad cestou. Potom sme zišli na pláž, zastavili sme sa a už aj sme spozorovali uháňajúceho Ivana a za ním uháňajúcu Ľubku, ktorí nečakali a skočili v šatoch do mora.
Za nimi sa bleskurýchlo vyzliekol Andrej Fujas a v slipoch uháňal do mora aj on. Zavolal ma aby som išla aj ja kým je čas a tak som sa vyzliekla len do gatiek aj ja, a už som trielila do vody za nimi. Potom sme sa vrátili pred továreň a tam sme si vypili čaj.
Neskôr sme sa vrátili na hotel, to už bol večer a po večeri sme zaľahli spať.
Šiesty deň
27.5.2010
Dnes sme bol v škole na hodine tureckej gramatiky. Učili sme sa tam či je podstatné meno vlastné alebo všeobecné, konkrétne alebo abstraktné, jednotné alebo množné alebo skupinové. Bolo to veľmi ľahké (aspoň pre mňa) a bavilo nás to.
Potom sme išli do učebne,, kde sme sa riešili matematiku. Aj to bolo ľahké. Vyvolávali nás na rozprávkové úlohy a určovali sme koľko hodín ukazujú ručičky na hodinách.
Na konci matematickej hodiny nám pustili smiešne video o hladnom krtkovi ktorý uvidel dodávku s ovocím a zeleninou a nachystal na tú dodávku pascu, aby si potom mohol zobrať jedlo, no vždy mu ho zobralo iné zviera a raz keď dal na cestu klinec, aby sa prepichla pneumatika, v dodávke bola krava a keď dostala dodávka defekt a nadskočila, tak tá krava s dodávky vypadla a zosypala sa na chudáka krtka! Hahaha! Všetci sme sa na tom veľmi smiali. Po tejto hodine sme ešte išli obkresľovať baštu Nových Zámkov a o chvíľu nás zavolala Sukran (pani učiteľka výtvarnej výchovy) do výtvarníckej učebne a tam sme robili Ebru (obraz na vode).
A to tak, že na vodu s olejom, ktorá bola v miske, sme so štetca namočeného do rôznych farieb fŕkali farbu do tej vody a keď sme to mali hotové, položili sme na to výkres a pomaly sme ten výkres ťahali. Potom sme uvideli naše umelecké diela. Bola to zábava a nevedeli sme s tým skončiť, až kým nám nepovedali, že už to musia odložiť. V učebni pre vedu sme mohli pozorovať žubrienky.
Potom nám pripravili fyzikálne pokusy v pivnici a my sme potom chodili vedľa stolov, na ktorých tie fyzikálne pokusy ukazovali.
Potom sme sa mali ísť kúpať do mora, no keď sme tam prišli....bolo tam.....milión mŕtvych medúz a tak sme ich chytali do rúk .
Mali sme bosé nohy a prechádzali sme sa v mori, lebo nebolo až tak teplo na kúpanie a bolo zamračené. Chlapci si zatiaľ zahrali plážový futbal.
Potom sme išli s Alexandrou Stankovou hľadať mušle a našli sme malého kraba. Večer sme len hútali čo nás čaká nasledujúci deň...
Siedmy deň Trabzon
28.5.2010
Dnes sme boli pozrieť múzeum Haghia Sophia. Vnútri boli kresby stvorenia Adama a Evy, zrada Ježiša Krista, Posledná večera ...atď. Aj to bolo veľmi pekné.
Pred múzeom bolo už staré hrdzavé delo aj bazén, socha kravy a obrovského džbánu. Keď sme z nej odchádzali, zbadali sme asi 15 cm korytnačku. Rýchlo ju všetci fotili. Bola veľmi krásna. Po Haghii Sophii nás čakal dom, v ktorom býval prvý turecký prezident Kemal Ataturk.
Keď sem prišiel tretí raz, Turci mu tento dom darovali. Keď odchádzal, povedal Turkom, že keď zomrie, jeho dom ktorý mu darovali, bude patriť Tureckej Republike. Biely krásny dom, ktorý mal vnútri samé obrazy a krásny nábytok, na mňa veľmi zapôsobil.
Potom sme sa pobrali na obed. Tento obed nám chutil zo všetkých obedov, čo sme jedli v Turecku, najviac. Obsahoval kura s ryžou a čerstvou zeleninou. Všetko sme zjedli a ešte dlho sme to jedlo chválili. Potom nám doniesli pravú pomarančovú šťavu. Bola perfektná. Potom nás zobrali do obchodnej uličky v Trabzone.
Ľudia , ktorí tam predávali tovar, boli vždy spokojní, ak sme s nimi vyjednávali. Ivanovi Moldovi sa podarilo vyjednať cenu z desať lír na sedem. Potom sme šli do nákupného centra a kúpili sme si mnoho pekných vecí a suvenírov.
Ôsmy deň
29.5.2010
Dnes sme doobeda maľovali v škole na stenu našu baštu. Mali sme ju už dokončenú, až na detaily. Po obede nás zobrali do prístavu, kde sme mali na obed čerstvú makrelu. Veľmi nám chutila.
Po obede sme išli na malú prechádzku po prístave.
Keď sme sa vrátili, zobrali nás minibusom na loď.
Len tak sme sa opaľovali, keď sme zrazu uvideli skupinku malých delfínov, ktorí prenasledovali našu loď. Jeden z nich, ten najväčší sa odvážil preskúmať nás a našu loď a preplával hneď vedľa nás. Bol celý čierny a mal biele bruško. Všetci sme sa veľmi preveľmi tešili, fotili sme ich a tlieskali sme im.
Zrazu nás zavolali do kajuty a povedali nám že Rišo Demovič má dnes narodeniny a pripravili mu tortu. Zavolali aj Riša a my sme mu spievali Happy Birthday! Ako sme sa plavili do prístavu, zistili sme, že loď riadi pani učiteľka Andrea Demovičová. Bola taká šikovná, že sme sa do prístavu doplavili rýchlejšie ako keby to riadil nejaký profesionál. Pred plavbou nám hovorili , že budeme z lode skákať do vody, no na naše sklamanie nám to kvôli hlbokej vode zakázali. Chceli sme ísť plávať, tak sme sa dohodli, že tí čo nechcú pôjdu s ostatnými na hotel. A tak som išla ja, p.učiteľ Fujas, Rišo Demovič a Tobias Ďurika. Boli sme tam dve hodiny a stavali sme si hrádze s piesku, ktoré nám nemilosrdne ničila voda. Potom som sa pustil do plávania a plávala som dosť ďaleko. Potom som plávala naspäť a zase tam. Takto som tom robila každých posledných päť minút. Veľmi sme si to užili a potom pre nás prišiel taxikár a doniesol nám colu. Potom nás zobral na hotel.
Deviaty deň
30.5.2010
Dnes sme išli do kláštora, ktorý dol vytesaný do skaly. Bol tam nádherný výhľad. Vnútri bolo trochu zima, ale bolo tam krásne. Boli tam namaľované obrázky, fresky, ktoré nám zakázali fotiť s bleskom, aby sme ich nepoškodili. Na záver nám urobili fotky. Keď sme išli dolu po dlhých schodoch vážne sme sa tam pražili. Videli sme aj jašteričku. Nasledoval obed. Tam sme sa potom ešte chvíľku rozprávali. Po obede sme išli na menší nákup do nákupného strediska. Po nákupe sme sa vrátili do školy a dokončili sme maľbu.
Desiaty deň
31.5.2010
Dnes sme mali rozlúčku pred ktorou nám ešte odovzdali ceny. Pán učiteľ Andrej Fujas mal krásny príhovor a po ňom mal príhovor Ivan Molda a aj jeho príhovor bol pekný. Potom sme sa mali ísť pobaliť do hotela, ale najprv sme sa lúčili. Plakali sme. Naďalej však komunikujeme prostredníctvom facebooku. Večer sme sa ešte išli trošku počľapkať do bazéna. Potom nám prišli odovzdať certifikáty. Keď nám ich odovzdali, urobili nám peknú fotku a išli sme spať.
Jedenásty deň
1.6.2010
A ide sa domov. Pobalili sme sa a išli sme na letisko. Lietadlom sme leteli do Istanbulu z Trabzonu a z Istanbulu do Budapešti. Boli sme nemilo prekvapení, keď sme videli upršané počasie. Na letisku nás čakali rodičia. Privítali sme sa a išli sme domov. Chceli by sme takýto projekt rozvíjať ďalej. Bolo nám v Turecku super a získali sme odtiaľ nezabudnuteľné zážitky.